Nová Baňa 
Dodekova Nová Baňa – 11. ročník
- Details
- Published: Monday, 01 June 2020 14:38
Centrum voľného času Nová Baňa, Pohronské múzeum v Novej Bani a mesto Nová Baňa vyhlasuje súťaž, ktorá povzbudzuje k budovaniu národnej a regionálnej hrdosti, vlastenectva, orientuje pozornosť žiakov na aktuálne témy v našej spoločnosti a významné historické medzníky.
https://petokopec.blogspot.com/2016/02/800x600-normal-0-21-false-false-false.html
390. rokov od založenia sklárne v Starej Hute
Sklo je homogénna, anorganická látka a je vlastne najstaršou umelou látkou. Vedeli ho vyrobiť už starovekí ľudia. Najstaršie sklenené pamiatky sú farebné korálky pochádzajúce zo Sýrie z 5. tisícročia pred našim letopočtom. Z tohto priestoru pochádza aj objav sklárskej píšťale v 50. rokoch pred n. l. Znamenal obrovský rozmach sklárskeho remesla. Na našom území bolo sklo prvýkrát vyrobené v dobe bronzovej ako zaujímavý vedľajší produkt výroby bronzu v troske.
Z obdobia Veľkej Moravy sa našli nálezy zvyškov sklárskych kupolových pecí aj s kúskami surového skla (Nitra, Bratislava). Znamená to, že výrobu skla poznali aj Slovania. Od 14. storočia sú nálezy sklenených výrobkov častejšie.
Prvá písomná zmienka o výrobe skla na dnešnom území Slovenska pochádza z roku 1550. Ide o kúpnu zmluvu, v ktorej sa spomína sklárska huta v Sklených Tepliciach. Píše sa v nej, že už viac ako 200 rokov sa tu vyrába sklo pre potreby banských miest Kremnica a Banská Štiavnica. Nepriamo sme sa teda dozvedeli, že sklená huta v Sklených Tepliciach fungovala už v roku 1350. Od 14. storočia na našom území evidujeme približne 70 sklárskych hút.
Sklárne mohli fungovať vďaka priaznivým prírodným podmienkam: rozsiahlym bukovým lesom. Drevo potrebovali na vykurovanie ale hlavne pri výrobe dôležitej sklárskej suroviny – potaše (salajky). Vyrábala sa zmiešaným popola bukového dreva s kremeňom, kremenným pieskom a inými prísadami, ktoré sa potom tavili na sklovinu. Táto sa ďalej tvarovala buď ručne sklárskou píšťalou a neskôr viacerými spôsobmi zväčša strojovo- lisovaním, valcovaním a liatím. Výrobky sa po ochladení zdobili brúsením, rezaním, rytím, leptaním, maľovaním, či zlátením.
Pre potreby baníctva sa technické a chemické sklo do stredoslovenskej banskej oblasti dovážalo z Pasavy a Poľska, čo bolo veľmi nákladné. Táto skutočnosť zohrala asi najdôležitejšiu úlohu pri zakladaní sklární v oblasti. Jednou z nich bola aj sklená huta, ktorú založili v novobanských bukových lesoch v roku 1630. Okolo huty vznikla osada, ktorá je v písomných prameňoch označovaná ako Sklená Huta – Glasshütte – Vitraria officina. Po založení sklárne v Obyciach v polovici 18. storočia sa začala označovať ako Stará Huta – Alte Glasshütte, keďže obycká dostala prímenie Nová.
Sklenú hutu založil sliezsky majster Michal Ulmb, ktorý 4. júna 1630 na Banskom súde podpísal zmluvu s Banskoštiavnickou komorou. Komoru na súde zastupovali Michal Wengler, účtovník Juraj Scholz, strojník Fridrich Wőger, inšpektor huty Amadeus Cares a iní. Ulmb sa zaviazal postaviť skláreň a komora sa zaviazala mu poskytnúť 2400 zlatých (369 684 €) na výstavbu a 35 rýnskych toliarov (10 782,45 €) na stravu, cestovné a nákup potrebného náradia. Majster sa zaviazal splatiť túto sumu v hotových sklárskych výrobkoch.
Hoci nemala starohutská skláreň dlhú tradíciu, Štiavnická banská komora sa o skle z nej hneď v začiatkoch vyjadrila, že má vysokú kvalitu a prevyšuje výrobky z Poľska a Pasova, ktoré boli často „neupotrebiteľné“. Hoci sa špecializovala na laboratórne sklo – banky, lieviky, retorty a skúmavky, vyrábala aj duté sklo či tabuľové sklo chýrnej kvality. Už v prvých rokoch činnosti vyvážala svoje výrobky do okolitých banských miest, a tiež do Sedmohradska a Rakúska. So sklom zo Starej Huty obchodovali aj Novobančania, ktorí s ním chodili až do Budína. Tabuľu skla predávali po 4 denáre.
Najviac výrobkov odoberala komora v Banskej Štiavnici. V roku 1634 nakúpila sklené výrobky za 244,63 zlatých a roku 1639 za 104 zlatých. Hodnota zariadenia sklárne v tomto období bola 531,51 zlatých. Dlh, ktorý mal Ulmb voči Komore, v roku 1638 predstavoval čiastku 379,90 zlatých.
V roku 1656 si skláreň v Sklenej Hute prenajal sklársky majster Melchior Müller. Komora mu ju prenajala na tri roky s podmienkou, že na vlastné náklady opraví sklársku pec tak, aby mohla pracovať v každom ročnom období a týždenne bude dodávať štiavnickej komore 18 kusov baniek – Kolben. V prípade nekvalitných výrobkov si vyhradila právo vrátiť ich a žiadať nové, kvalitné. Do Banskej Štiavnice mal dodávať aj všetky druhy sklených výrobkov potrebných pre odlučovaní. Za banky a retorty dostával po 5 zlatých, v čom bola zarátaná aj odmena nosičovi. Ak pálil potaš v lesoch susedného panstva, mal si vybaviť povolenie. Seno z erárnych lúk mal zužitkovať pre kone patriace k sklárni. Mal dbať na to, aby v sklárni nevznikol požiar, alebo aby sa inak nepoškodila. Zmluva Komore zabezpečila nielen priamy a pravidelný prísun potrebných sklárskych výrobkov, ale chránila aj investície do tohto podniku.
17. storočie bolo poznamenané prebiehajúcimi bojmi: protihabsburskými povstaniami a tureckými vpádmi, ktoré sa, ako je známe, podpísali aj pod úpadok baníctva v Novej Bani. Neboli ušetrené ani sklárske huty. Sklársky majster nemal prostriedky na opravu budovy sklárne ani na výplaty robotníkom. Tí sa v roku 1684 obrátili na štiavnickú komoru so sťažnosťou a nádejou, že im vyplatí ušlú mzdu. Štiavnická komora im však mzdu nevyplatila, lebo aj jej bol sklársky majster dlžný 300 zlatých. Nariadila zhabať mu za asistencie mestských drábov všetok majetok a z jeho výnosu vyplatiť nespokojných robotníkov. Záležalo jej totiž na tom, aby sklárski robotníci dostali mzdu a zostali v sklárni pracovať aj naďalej, lebo bola odkázaná na jej výrobky. Súčasne sa aj obávala, že ak robotníci stratia zamestnanie, stanú sa z nich lesní zbojníci. Keď sa však sklársky majster zaviazal vyplatiť do určenej lehoty robotníkom mzdu, zastavila komora exekúciu.
Napriek všetkým okolnostiam skláreň v Starej Hute fungovala naďalej. V roku 1685 dostala objednávku od Dvorskej komory vo Viedni, ktorá urýchlene potrebovala urobiť 1000 kusov okenných tabúľ. Robotníci museli pracovať aj v noci.
Cena skla bola pomerne nízka. V roku 1675 stála jedna okenná tabuľa neoznačených rozmerov 1 denár. V tom istom roku zaplatil totiž provízor revištského panstva za 450 sklených tabúľ z Novej Bane 4,50 zlatých (jeden kus tak stál cca. 1,54 €). Cena skla sa postupne zvyšovala, lebo roku 1685 ten istý provízor platil sklárskemu majstrovi za tabuľu skla aj so zasklením už 5 denárov. Za 2000 sklených tabúľ mu vyplatil 1000 zlatých a za dovoz zo Sklenej Huty do Žarnovice 1,10 zlatých.
Okolo sklárskej huty celkom prirodzene vznikla osada, v ktorej podľa prameňov v roku 1662 žilo 119 obyvateľov. Podliehali pod právomoc banského súdu v Novej Bani.
V roku 1692 je podľa súpisu duší známy sklársky majster Juraj Müller, ktorý mal dvoch synov Melchiora a Juraja. V rokoch 1732 – 1739 ako sklársky majster pôsobil Jakub Bartoš. Zaujímavé je, že do rodiny tohto sklárskeho majstra sa v roku 1737 priženil Ignác Šáli, ktorý bol zakladateľom významného sklárskeho rodu nielen v Starej Hute ale aj na celom strednom Slovensku. Počet robotníkov v sklárni mal v polovici 18. storočia klesajúcu tendenciu. V roku 1736 v nej pracovalo 15 robotníkov, ale v roku 1756 už iba 5. Ich denná mzda sa pohybovala od 9 do 12 grajciarov.
Produkcia sklárne začala v polovici 18. storočia upadať. V dôsledku intenzívnej ťažby dreva pre potreby baní a hút bol erár prinútený dôslednejšie sa zaoberať ochranou a efektívnejším využívaním lesov. Veľa dreva spotrebovala novovytvorená strieborná huta v Žarnovici (1739), ktorá vykazovala väčšie zisky. Za lepším zárobkom sem odišla časť sklárskych robotníkov. Hlavný komorsko-grófsky úrad v Banskej Štiavnici navrhol Dvorskej komore vo Viedni v roku 1759 zastaviť výrobu skla, resp. skláreň presťahovať na iné miesto s čím komora najskôr nesúhlasila. V roku 1760 zmenila názor a rozhodla o presťahovaní sklárne do Sihly do lesov Ľupčianskeho panstva. Skláreň v Starej Hute fungovala až do jej likvidácie v roku 1762. Spolu so sklárňou sa presťahoval aj majster Ignác Šáli a odborný personál.
Štiavnická komora sa po zrušení sklárne v záujme záchrany okolitých lesov snažila zlikvidovať aj osadu. Obyvatelia osady však zostali a našli si nové uplatnenie ako drevorubači, uhliari a strážcovia lesa. Niektorí obyvatelia sa presťahovali do Sihly, iní pracovali v Obyckej Hute, ďalší sa zaoberali predajom skla a výrobou dreveného domáceho náradia.
Mgr. Katarína Stredáková
Pohronské múzeum